O Šariši

Región Šariš

Šariš  (maď. Sáros; nem. Scharosch; ukr. Шариш; lat. comitatus Sarossiensis) je slovenský región a región cestovného ruchu (celým menom Šarišský región cestovného ruchu). Región sa delí na Horný Šariš s centrom v Bardejove a Dolný Šariš s centrom v Prešove.

Názov Šariš sa tradične pomenúva územie bývalej Šarišskej stolice (župy), ktoré sa rozprestieralo v severovýchodnej časti Slovenska. Ako inštitúcia verejnej správy a územno-administratívny celok vznikla v prvej polovici 13. storočia. Najstaršie doklady pravekého osídlenia Šariša siahajú do mladšieho obdobia stredného paleolitu, keď najmä polohy vodných tokov obýval človek neandertalský, čo dokazujú pozostatky z Prešova, Šarišských Michalian a Medzian.

V mladšej dobe železnej na tomto území došlo k expanzii Keltov. Toto významné etnikum dalo základy ťažbe rúd a naučilo pôvodných obyvateľov nášho územia spracovávať kovy. Po Keltoch sa zachovalo najstaršie pomenovanie územia SAOURIS, čo vo voľnom preklade znamená „vysoký vrch nad vodou“. Kelti veľmi presne pomenovali náš región tak, ako ho vtedy videli. Prirodzeným etymologickým vývojom sa tak vyvinul dnešný Šariš. Toto pomenovanie je o niekoľko storočí staršie, ako je známe trenčianske LAUGARICIO. Osada, od ktorej sa ďalej odvíja už trvalé osídlenie nášho územia pochádza zo 6. – 7. storočia a je doložené archeologickými nálezmi. 

V 14. storočí sa hranice Šarišskej stolice stabilizovali a následne sa vytvorili štyri okresy, ktoré boli pomenované ako Prvý, Druhý, Tretí a Štvrtý slúžnovský okres. Neskôr boli rozšírené o ďalšie dva okresy. Valalskou kolonizáciou v 14. storočí sa na územie Šariša dostalo ukrajinské obyvateľstvo, ktoré obsadilo menej osídlene severné časti Šariša a venovalo sa hlavne pastierstvu. V tom istom storočí sa mesta Prešov a Bardejov stali slobodnými kráľovskými mestami a Sabinov sa k nim pridal v 15 storočí. Znamená to, že na území Šarišskej stolice sa nachádzali tri slobodné kráľovské mestá. Od roku 1647 sa mesto Prešov stalo administratívnym centrom Šarišskej stolice, kde bol postavený aj stoličný dom. Podľa prvého sčítania ľudu v hasburskej monarchii za vlády Jozefa II mala Šarišska stolica 138 643 obyvateľov a na sklonku 19. storočia mala rozlohu 3 821,81 km2. 

V minulosti práve hradný kopec patril k sídlom správy v stredoveku do roku 1647, následne sa centrom regiónu stal Prešov. Mesto sa stalo hospodárskym aj kultúrnym strediskom a popri Košiciach patril k významným sídlam severovýchodného Uhorska. A v dnešnej dobe nezaostáva a patrí k centru nielen regiónu Šariš ale aj celej prešovskej župy. Mesto okrem bohatej histórie a množstvu historických, kultúrnych, či technických pamiatok je známe aj tým, že iba na skok od neho nájdete výnimočné miesta, mestá, ale aj unikáty svetového rozmeru.

Život na šariši

Život jednoduchého dedinského človeka bol v minulosti naplnený prácou a starosťou, ako uživiť rodinu. Večery dedinčania vypĺňali prácou v spoločnosti príbuzných a susedov. V neskorých jesenných mesiacoch a predovšetkým v zimnom období, mimo hlavnej poľnohospodárskej sezóny, sa venovali remeselným a domácim prácam. Muži vyrábali drobné drevené úžitkové predmety i hospodárske náradie, z prútia plietli košíky, vyrábali metly, zo slamy vyrábali ošítky, zhotovovali a vyrezávali kolísky, praslice a iné. Ženy sa venovali najmä pradeniu, tkaniu, výrobe odevov, páraniu peria, vyšívaniu uterákov, obrusov. Pri priadkach a páraní peria (drápačkách) rozprávali neuveriteľné, vtipné i strašidelné, skutočné i neskutočné príbehy. Tu nechýbali dievky a mládenci, ktorí žartami, spevom i tancom rozveseľovali prítomných.

Práca bola veľmi náročná a ťažká, ale ľudia k sebe mali bližšie. Mnoho vecí sa riešilo v krčme. Tam bývali i zábavy a mladí ľudia sa zabávali pod dozorom dospelých. Staré tetky a babky klebetili kto s kým a kedy. Dedina bola ako jedna rodina. Spory patrili do tejto veľkej rodiny, aj keď život bol ťažký, každý sa tešil na oddych i keď ten niekedy neprichádzal ani s prvou hviezdou na oblohe.

„Dakedi každi kraj bul inši običaj, inša ciseň – inša piśeň, inša reč – i vimiśeľ, inšo spravovaňe – inšo rospravjaňe, inšo obľikaňe, inši stroj – inši kroj, inša chiška – inša miska i variška, narod bul jak priroda, a to bul pravi zmiśeľ života!!! I v prirodze fšadzi inši ftaček, inši kraček i chrobaček, biotop i biocenoza a ľem taka luka pači śe, dze každi kvitek inakši je, a ket teras śe šicko fšadzi na jeden panelak, jednu modu, popmuzik, jeden spisovni jazik zmeňi: nid uš  co obdzivovac, co ucic – ach, Bože naš, co ľem kukaš, chto ten zglupnuti śvet zachraňi, Bože, šag zachraň, ked znaš…!“ – Ján Lazorík.

  • ŠARIŠSKÉ ZVYKY

Vianočné a novoročné zvyky – Pôvodne to boli sviatky zimného slnovratu, neskôr prevládla kresťanská tradícia narodenia Ježiša Krista. Podľa cirkevného kalendára vianočný cyklus trvá od 24. decembra do 6. januára. Bohaté a zaujímavé vianočné obyčaje mali zabezpečiť úspešnosť v budúcom roku a spokojný blahobytný život. Mnohé práce boli doplnené príkazmi, zákazmi a mágiou slova. Symbolom prosperity bol Štedrovečerný stôl. S novým rokom sa spájal magický počiatok. V poverových predstavách sa správanie ľudí, zvierat a počasie v tento deň vysvetľovali ako veštby do budúceho roka. Od skorého rána chodili takmer všade vinšovať chlapci i muži

Fašiangy (Fašengi) – Od Troch kráľov do Popolcovej stredy (Škaredej stredy) boli fašiangy. Boli obdobím svadieb, priadok, obchôdzkových zvykov mládeže v maskách a zábavy až samopašného charakteru. Tri dni pre Popolcovou stredou boli „ostatne fašengi“.

Veľkonočné zvyky – Veľká noc, kresťanský sviatok pripomínajúci udalosti ukrižovania a vzkriesenia Ježiša Krista. Okrem veľkého množstva cirkevných obradov tradičné obyčaje sa viažu na príchod jari a nového roľníckeho roka. Vynášanie Moreny (Šmertki) symbolizovalo odchod zimy a prinášanie leta. Ľudia verili, že tak vyženú z obce a chotára nebezpečné choroby, smrť a negatívne sily, ktoré zadržiavajú vegetáciu.

Turice (Rusadľe) – Rusadľe, pohyblivé svätodušné sviatky slávené 7 týždňov po Veľkej noci s ústredným dňom letného slnovratu (24. jún, deň Jána). V tradícii sa zachovávajú zábavy, stavanie májov, majálesy, juniálesy, obchádzanie chotára. Svätojánska noc, noc pred dňom Jána Krstiteľa. Pálili sa vatry, ktorých jedným z cieľov v minulosti bolo privodiť dážď. Očistý význam sa pripisoval preskakovaniu ohňa.

Zvyky späté s pôdou a prácou – Ľudové zvyky súviseli predovšetkým s poľnohospodárskymi prácami v jednotlivých ročných obdobiach, chovom dobytka a hydiny. Práca bola často vysoko morálne hodnotená a v prípade nekvality ostro a otvorene kritizovaná. Pracovitosť a čestnosť patrila v minulosti medzi najdôležitejšie morálne vlastnosti.

Nábožnosť – V jednoduchosti, prostote a viere sa dedinský človek obracal k Bohu o pomoc a požehnanie pri svojej každodennej činnosti zameranej na dorábanie chleba. V tomto duchu bola vychovávaná tiež najmladšia generácia. Náboženská morálka predstavovala neodmysliteľnú súčasť širokospektrálneho výchovného pôsobenia.

  • ŠARIŠSKÁ KUCHYŇA

Kuchyňa regiónu Šariš prešla v priebehu dejín veľkými zmenami, aj vďaka prírodným podmienkam, ktoré vtlačili gastronómii svojské črty. Uchovanie typických prvkov stravovania v jednotlivých oblastiach záviselo od geografickej polohy, klímy, kvality pôdy a samotnej ľudskej vynaliezavosti. Hospodárske pomery poukazovali na to, že najväčšie zastúpenie v obyvateľstve Šariša mali roľníci, keďže pre poľnohospodárstvo tu boli vhodné klimatické podmienky, no pestovalo sa iba to, čo sa v daných podmienkach dalo vypestovať.

Na Šariši sa najlepšie darilo zemiakom. Tie sa podávali v rôznych úpravach až trikrát denne, a predstavovali pre šarišancov vždy lacnú a sytú potravu. Okrem zemiakov to boli obilniny ako krúpy, pšeno a z nich chlieb, kaše, potom strukoviny. Jedlá sa mastili bravčovou masťou, najčastejšie rozškvarenou slaninou, občas aj maslom. No a nesmela chýbať zelenina. Tá sa v polovici 18. storočia pestovala v regióne Šariš v 50 druhoch a na vysokom pestovateľskom stupni. Mnohé dnes nepoznáme alebo ani nevieme, že sa používajú na prípravu jedál ako sušená kvaka, korene čakanky, žihľava dvojdoma, podbeľ, hrachor.

Široké použitie a význam malo mlieko, tvaroh a bryndza. Mäso na stoloch sa na stoloch v chudobných častiach objavovalo zriedkavo. Pred zimou sa robili zabíjačky a zabezpečili tak na dlhšie obdobie zásoby.

Jedlá sa korenili iba domácimi koreninami ako bola rasca, majorán, materina duška.

V regióne Šariš bolo zvlášť rozvinuté ovocinárstvo, ktorému sa darilo najmä v okolí Sabinova v Ražňanoch (ňaršanské čerešne), Ostrovanoch, Chminianskych Jakubovanoch, Jakubovej Voli, Toryse, Uzovskom Šalgove, Brezovičke, Dubovici. V severných a horských oblastiach bol rozvinutý chov oviec. V salašníctve vynikali najmä obce Bajerovce, Jakubany, Lačnov, Oľšov, Šarišské Dravce, Šindliar, Štefanovce, Radatice, Malcov, Rokytov, Lenartov a Zlaté.

  • ŠARIŠSKÉ NÁREČIE

Dr. Budinský-Kríčka hovorí, že nárečie je dimenzia ľudskoti, srdečnosti, zaujímavosti a bohatosti ľudského života. Máme mať na pamäti, že nárečia sú pokladmi, studnicami, dokumentami, svedectvami minulosti. Pokiaľ žijú, žije národ, to znamená – uchováva tradície a spieva.

V nárečiach je obrovská rozmanitosť, nesmierne slovníkové a obrazno-výrazové bohatstvo, ktoré tlmočí stáročné skúsenosti rodu. Dalo by sa povedať, že spisovný jazyk sa môže naučiť každý, avšak, v nárečí sa treba narodiť!

  • ŠARIŠSKÁ HUDBA A FOLKLÓR

Šarišská hudobno-tanečná kultúra je dynamická, značne ovplyvnená novo-uhorským štýlom. Z pôvodne verbunkových tancov sa vyvinuli napr. mužské napodobňovacie, resp. povelové tance marhaňská a bašistovská, s dnes už dominujúcim žartovným charakterom. Ich podstatou je napodobňovanie tanečných motívov podľa povelov „predtanečníka – veliteľa„ stojaceho v strede kruhu tanečníkov. Tí si na zvýraznenie rytmu pripínajú na čižmy ostrohy – čerky, ktoré pri narážaní a dupaní cvendžia a dopĺňajú čapáše – rytmické plieskanie po stehnách a sárach. Vplyv novouhorskej hudobnotanečnej kultúry možno vidieť nielen v obľube verbunkov a čardášov, ale aj takých tancov ako napr. sólo maďar.

Významnou časťou šarišského tanečného repertoáru sú regionálne varianty polky a polkových melódií ako napr. šarišská poľka, raslavická poľka, ruská poľka, ceperka, čerjana a ďalšie. Krútivé tance staršieho štýlu sú dodnes zastúpené tancom krucena.

Figúry niektorých ľudových tancov boli také náročné, že ich zvládnutie, alebo nezvládnutie rozhodovalo o tom, či sa mládenec ožení, alebo neožení. Na hornej Toryse sa učilo takýchto tancov až  50!

Hudobný sprievod šarišských tancov tvoria sláčikové a cimbalové hudby, z ktorých z hľadiska štýlovej intepretácie stojí za pozornosť najmä ľudová hudba Žoltákovcov z Raslavíc. Pastierske oblasti severného Šariša sú špecifické nielen svojim tanečným repertoárom, ale aj typickými hudobnými nástrojmi. Jedným z nich je gajdica, ktorá sa používa ako sprievodný hudobný nástroj k starobylému obradovému pastierskemu tancu znázorňujúcemu skon ovce známemu ako ovčí zdych.

K obľúbeným ľudovým hubám patrí Verbunk, Šarišske gavalire, ľudová hudba Ondreja Kandráča, Ľudová hudba Stana Baláža.

Temperamentný šarišský folklór scénicky spracúvajú súbory z celého Slovenska. V regióne ho prezentuje Šarišan a Torysa z Prešova, Sabinovčan zo Sabinova či Čerhovčan z Bardejova. Na dedinách funguje množstvo dedinských folklórnych skupín. Rusínsko-ukrajinský folklór zo Šariša i priľahlých regiónov spracúva profesionálny Poddukliansky ukrajinský ľudovoumelecký súbor (PUĽS) v Prešove a amatérské súbory Karpaťanin z Prešova, či Makovica zo Svidníka. Medzi ďalšie známe folklórne súbory patria Dúbrava a Rozmarija.

V Prešove sa každé dva roky konajú Šarišské folklórne slávnosti na počesť Jožka Príhodu, významného speváka pôsobiaceho v PUĽSe. Dlhoročnú tradíciu tu má celoslovenská prehliadka detského tanečného a hudobného folklóru. V Krivanoch sa koná Hornotoryský folklórny festival, Šarišské slávnosti piesní a tancov sa konajú každoročne v Raslaviciach.

tradície
kuchyňa
folklór

Slávni rodáci

Jakub BOGDAN (1658 – 1724)

Barokový maliar, ktorý pracoval ako maliar pre anglickú kráľovnú Máriu a bol maliarom aj na dvore kráľovnej Anny. Jeho pôvod je z Prešova, kde sa narodil aj vyrastal. Rodný dom Bogdana stále stojí na Hlavnej ulici č. 5 v Prešove. Jakub Bogdan patril medzi prvých študentov Kolégia hornouhorských evanjelických stavov v Prešove.

Michal BOSÁK (1869 – 1937)

Medzi najvýznamnejších Slovákov novodobej histórie patrí Michal Bosák, rodák z Okrúhleho neďaleko Stropkova.

Stal sa uznávaným bankárom v USA. Jeho podpisy figurovali na viacerých amerických bankovkách.

Karol DIVALDI (1830 – 1897)

Uhorský lekárnik, fotograf a svetlotlačiar, ktorý nafotografoval Tatry a východné Slovensko a tiež mal jednu z prvých svetlotlačiarní v Uhorsku, ktorá sídlila v Prešove.

Alexander DUCHNOVIČ (1803 – 1865)

Bol rusínsky národný buditeľ, spisovateľ a gréckokatolícky farár.

Ján LAZORÍK (1920 – 2015)

Etnograf, zberateľ, dialektológ –  šarišanológ, spisovateľ, zberateľ, archivár, múzejník, ale aj botanik a ovocinár Ján Lazorík. Človek, ktorý si zaslúži prinajmenšom v regionálnom povedomí uznanie, úctu a spomínanie.

Bol široko-ďaleko známy folklorista, etnograf do špiku kostí, neúnavný bojovník za tradičnú slovenskú kultúru. Ako človek žijúci v spätosti s prírodou mal vrodené jej citlivé vnímanie v symbióze s ľudovou tvorbou. Prízvukoval, že príroda a ľudová tvorba je ten istý génius, ten istý zázrak rozmanitosti a kontrastu. A tak aj žil.

Ján Adam RAYMAN (1690 – 1770)

Lekár, infekcionista, imunológ, farmaceut a polyhistor, mestský lekár mesta Prešova a župný lekár Šarišskej župy, ktorý ako prvý vlastnej dcére vyskúšal očkovanie proti pravým kiahňam.

Pavol SZINYEI MERSE (1845 – 1920)

Priekopník impresionizmu v Uhorsku a celej strednej Európe. Narodil sa v Chminianskej Novej Vsi.

Jonáš ZÁBORSKÝ (1812 – 1876)

Slovenský spisovateľ (básnik, prozaik, dramatik), novinár a historik.

Ján Lazorík
Ján Adam Rayman
Michal Bosák
Alexander Duchnovič