• ŠARIŠSKÉ ZVYKY

Vianočné a novoročné zvyky – Pôvodne to boli sviatky zimného slnovratu, neskôr prevládla kresťanská tradícia narodenia Ježiša Krista. Podľa cirkevného kalendára vianočný cyklus trvá od 24. decembra do 6. januára. Bohaté a zaujímavé vianočné obyčaje mali zabezpečiť úspešnosť v budúcom roku a spokojný blahobytný život. Mnohé práce boli doplnené príkazmi, zákazmi a mágiou slova. Symbolom prosperity bol Štedrovečerný stôl. S novým rokom sa spájal magický počiatok. V poverových predstavách sa správanie ľudí, zvierat a počasie v tento deň vysvetľovali ako veštby do budúceho roka. Od skorého rána chodili takmer všade vinšovať chlapci i muži

Fašiangy (Fašengi) – Od Troch kráľov do Popolcovej stredy (Škaredej stredy) boli fašiangy. Boli obdobím svadieb, priadok, obchôdzkových zvykov mládeže v maskách a zábavy až samopašného charakteru. Tri dni pre Popolcovou stredou boli „ostatne fašengi“.

Veľkonočné zvyky – Veľká noc, kresťanský sviatok pripomínajúci udalosti ukrižovania a vzkriesenia Ježiša Krista. Okrem veľkého množstva cirkevných obradov tradičné obyčaje sa viažu na príchod jari a nového roľníckeho roka. Vynášanie Moreny (Šmertki) symbolizovalo odchod zimy a prinášanie leta. Ľudia verili, že tak vyženú z obce a chotára nebezpečné choroby, smrť a negatívne sily, ktoré zadržiavajú vegetáciu.

Turice (Rusadľe) – Rusadľe, pohyblivé svätodušné sviatky slávené 7 týždňov po Veľkej noci s ústredným dňom letného slnovratu (24. jún, deň Jána). V tradícii sa zachovávajú zábavy, stavanie májov, majálesy, juniálesy, obchádzanie chotára. Svätojánska noc, noc pred dňom Jána Krstiteľa. Pálili sa vatry, ktorých jedným z cieľov v minulosti bolo privodiť dážď. Očistý význam sa pripisoval preskakovaniu ohňa.

Zvyky späté s pôdou a prácou – Ľudové zvyky súviseli predovšetkým s poľnohospodárskymi prácami v jednotlivých ročných obdobiach, chovom dobytka a hydiny. Práca bola často vysoko morálne hodnotená a v prípade nekvality ostro a otvorene kritizovaná. Pracovitosť a čestnosť patrila v minulosti medzi najdôležitejšie morálne vlastnosti.

Nábožnosť – V jednoduchosti, prostote a viere sa dedinský človek obracal k Bohu o pomoc a požehnanie pri svojej každodennej činnosti zameranej na dorábanie chleba. V tomto duchu bola vychovávaná tiež najmladšia generácia. Náboženská morálka predstavovala neodmysliteľnú súčasť širokospektrálneho výchovného pôsobenia.

• ŠARIŠSKÁ KUCHYŇA

Kuchyňa regiónu Šariš prešla v priebehu dejín veľkými zmenami, aj vďaka prírodným podmienkam, ktoré vtlačili gastronómii svojské črty. Uchovanie typických prvkov stravovania v jednotlivých oblastiach záviselo od geografickej polohy, klímy, kvality pôdy a samotnej ľudskej vynaliezavosti. Hospodárske pomery poukazovali na to, že najväčšie zastúpenie v obyvateľstve Šariša mali roľníci, keďže pre poľnohospodárstvo tu boli vhodné klimatické podmienky, no pestovalo sa iba to, čo sa v daných podmienkach dalo vypestovať.

Na Šariši sa najlepšie darilo zemiakom. Tie sa podávali v rôznych úpravach až trikrát denne, a predstavovali pre šarišancov vždy lacnú a sytú potravu. Okrem zemiakov to boli obilniny ako krúpy, pšeno a z nich chlieb, kaše, potom strukoviny. Jedlá sa mastili bravčovou masťou, najčastejšie rozškvarenou slaninou, občas aj maslom. No a nesmela chýbať zelenina. Tá sa v polovici 18. storočia pestovala v regióne Šariš v 50 druhoch a na vysokom pestovateľskom stupni. Mnohé dnes nepoznáme alebo ani nevieme, že sa používajú na prípravu jedál ako sušená kvaka, korene čakanky, žihľava dvojdoma, podbeľ, hrachor.

Široké použitie a význam malo mlieko, tvaroh a bryndza. Mäso na stoloch sa na stoloch v chudobných častiach objavovalo zriedkavo. Pred zimou sa robili zabíjačky a zabezpečili tak na dlhšie obdobie zásoby.

Jedlá sa korenili iba domácimi koreninami ako bola rasca, majorán, materina duška.

V regióne Šariš bolo zvlášť rozvinuté ovocinárstvo, ktorému sa darilo najmä v okolí Sabinova v Ražňanoch (ňaršanské čerešne), Ostrovanoch, Chminianskych Jakubovanoch, Jakubovej Voli, Toryse, Uzovskom Šalgove, Brezovičke, Dubovici. V severných a horských oblastiach bol rozvinutý chov oviec. V salašníctve vynikali najmä obce Bajerovce, Jakubany, Lačnov, Oľšov, Šarišské Dravce, Šindliar, Štefanovce, Radatice, Malcov, Rokytov, Lenartov a Zlaté.

• ŠARIŠSKÉ NÁREČIE

Dr. Budinský-Kríčka hovorí, že nárečie je dimenzia ľudskoti, srdečnosti, zaujímavosti a bohatosti ľudského života. Máme mať na pamäti, že nárečia sú pokladmi, studnicami, dokumentami, svedectvami minulosti. Pokiaľ žijú, žije národ, to znamená – uchováva tradície a spieva.

V nárečiach je obrovská rozmanitosť, nesmierne slovníkové a obrazno-výrazové bohatstvo, ktoré tlmočí stáročné skúsenosti rodu. Dalo by sa povedať, že spisovný jazyk sa môže naučiť každý, avšak, v nárečí sa treba narodiť!

• ŠARIŠSKÁ HUDBA A FOLKLÓR

Šarišská hudobno-tanečná kultúra je dynamická, značne ovplyvnená novo-uhorským štýlom. Z pôvodne verbunkových tancov sa vyvinuli napr. mužské napodobňovacie, resp. povelové tance marhaňská a bašistovská, s dnes už dominujúcim žartovným charakterom. Ich podstatou je napodobňovanie tanečných motívov podľa povelov „predtanečníka – veliteľa„ stojaceho v strede kruhu tanečníkov. Tí si na zvýraznenie rytmu pripínajú na čižmy ostrohy – čerky, ktoré pri narážaní a dupaní cvendžia a dopĺňajú čapáše – rytmické plieskanie po stehnách a sárach. Vplyv novouhorskej hudobnotanečnej kultúry možno vidieť nielen v obľube verbunkov a čardášov, ale aj takých tancov ako napr. sólo maďar.

Významnou časťou šarišského tanečného repertoáru sú regionálne varianty polky a polkových melódií ako napr. šarišská poľka, raslavická poľka, ruská poľka, ceperka, čerjana a ďalšie. Krútivé tance staršieho štýlu sú dodnes zastúpené tancom krucena.

Figúry niektorých ľudových tancov boli také náročné, že ich zvládnutie, alebo nezvládnutie rozhodovalo o tom, či sa mládenec ožení, alebo neožení. Na hornej Toryse sa učilo takýchto tancov až  50!

Hudobný sprievod šarišských tancov tvoria sláčikové a cimbalové hudby, z ktorých z hľadiska štýlovej intepretácie stojí za pozornosť najmä ľudová hudba Žoltákovcov z Raslavíc. Pastierske oblasti severného Šariša sú špecifické nielen svojim tanečným repertoárom, ale aj typickými hudobnými nástrojmi. Jedným z nich je gajdica, ktorá sa používa ako sprievodný hudobný nástroj k starobylému obradovému pastierskemu tancu znázorňujúcemu skon ovce známemu ako ovčí zdych.

K obľúbeným ľudovým hubám patrí Verbunk, Šarišske gavalire, ľudová hudba Ondreja Kandráča, Ľudová hudba Stana Baláža.

Temperamentný šarišský folklór scénicky spracúvajú súbory z celého Slovenska. V regióne ho prezentuje Šarišan a Torysa z Prešova, Sabinovčan zo Sabinova či Čerhovčan z Bardejova. Na dedinách funguje množstvo dedinských folklórnych skupín. Rusínsko-ukrajinský folklór zo Šariša i priľahlých regiónov spracúva profesionálny Poddukliansky ukrajinský ľudovoumelecký súbor (PUĽS) v Prešove a amatérské súbory Karpaťanin z Prešova, či Makovica zo Svidníka. Medzi ďalšie známe folklórne súbory patria Dúbrava a Rozmarija.

V Prešove sa každé dva roky konajú Šarišské folklórne slávnosti na počesť Jožka Príhodu, významného speváka pôsobiaceho v PUĽSe. Dlhoročnú tradíciu tu má celoslovenská prehliadka detského tanečného a hudobného folklóru. V Krivanoch sa koná Hornotoryský folklórny festival, Šarišské slávnosti piesní a tancov sa konajú každoročne v Raslaviciach.